Ráno Nahlas 🎙

Žijú pod brutálnym tlakom sociálnych sietí a štát - v ktorom žijú, sa im smeje priamo do tváre. Nálepkujeme ich ako “snehové vločky,” ale oni - zoči voči pandémií internetovej osamelosti, zápasia iba a len o ľudské uznanie. Naše deti, generácia, ktorá sa ocitla v prvej línii hybridnej vojny a v krajine povestného Potemkina. Ako vidí ich problémy víťazka celoslovenského kola Ligy kritického myslenia gymnazistka Petra Bujňáková?Dnešný svet je doslova zahltený informáciami, algoritmami, ktoré nimi manipulujú ako aj permanentným tlakom na výkon i okamžité rozhodnutia. Zatiaľ čo sa však slovenské školstvo ešte stále príliš spolieha na memorovanie encyklopedických vedomostí a preferuje uniformný prístup, svet vonku čoraz viac vyžaduje flexibilitu, prácu s dátami ako i odolnosť voči záplave dezinformácií. Navyše, mladá generácia čelí epidémií úzkostí, depresií a pociťuje to, čomu šéf internetovej poradne pre mladých Marek Madro hovorí “Nevypočutosť.”Faktom je, že Slovensko už roky krváca v takzvanom Úniku mozgov keď našu krajinu opúšťajú tie najlepšie a najšikovnejšie mladé talenty. Čo teda mladým ľuďom v našich školách najviac chýba, prečo štát stráca dôveru generácie, ktorá má raz túto krajinu viesť a ako sa kriticky zorientovať vo vesmíre informácií, ktoré nás deň čo deň zaplavujú? Témy pre aktuálnu víťazku Ligy kritického myslenia a študentku žilinského Gymnázia Varšavská cesta Petru Bujňákovú.Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Slovensko sa tejto vlády musí zbaviť čo najskôr. Vedenie SMERu zrástlo s oligarchiou a vstúpil do toho i Robert Fico. Premiéra pravidlá demokracie vyrušujú, ministri sú údržbári a budúcnosť štátu je im úplne ukradnutá. Takto to hodnotí po 20. rokoch od prvého vládnutia SMERU jeden zo zakladateľov Boris Zala. Ako sa z tejto “tretej cesty” stal stroj obsluhujúci záujmy vlastných ľudí či oligarchie?Práve pred 20 rokmi po prvá raz zasadol do premiérskeho kresla Robert Fico. Z kedysi ambiciózneho politika tzv. Tretej cesty sa však postupom času stal unavený patrón klientelistického štátu no a Slovensko sa pod jeho vedením mení na čoraz viac sa rozpadajúci Potemkin. Ako sa zo strany protestu voči Mečiarovi i Dzurindovi stal už len unavený stroj obsluhujúci výlučne záujmy “našich ľudí,” ktorý úplne rezignoval na moderný sociálny štát? A je Robert Fico dnes už iba bábkou v rukách oligarchie a straníckej partokracie? Vo veľmi otvorenom rozhovore pre Ráno Nahlas na to odpovie jeden zo zakladateľov SMERu a bývalý predseda Sociálnych demokratov Boris Zala.V týchto dňoch, práve pred dvadsiatimi rokmi po prvý raz triumfoval Smer vo voľbách a jeho predseda Robert Fico po prvý raz zasadol do kresla premiéra. Vtedy ešte s víziou modernej tretej cesty, kde novopečený premiér deklaroval ambíciu vytvoriť zo Slovenska silný sociálny štát, ktorý bude garantovať dôstojný život pre každého občana.Dnes však médiá - namiesto dôstojnosti nás všetkých, riešia dôstojnosť života príbuzných či blízkych Roberta Fica - ako i ďalších vplyvných straníkov, pričom na Slovensku žije podľa oficiálnych štatistík takmer milión ľudí pod hranicou príjmovej chudoby a sociálnej vylúčenosti.Po dvoch dekádach jeho takmer nepretržitého vládnutia sa tak pôvodný sen o slovenskej sociálnej demokracii rozplynul v realite nacionálneho populizmu, systémového klientelizmu ako i čoraz viac upadajúceho štátu. Dve desaťročia dominancie jednej strany zanechali na Slovensku hlbokú stopu, no namiesto skutočného sociálneho štátu dnes čelíme rekordnému zadlžovaniu, sociálne necitlivej konsolidácií a prejedaniu vlastnej budúcnosti. Vládna moc si cez plošné rozdávačské balíčky už celé roky opakovane kupuje voličské hlasy, zatiaľ čo kľúčové systémy štátu ako zdravotníctvo či školstvo zlyhávajú a pomoc ľudia namiesto štátu hľadajú v internetovej charite.Od “SMERom k ľuďom,” ako znelo prvé predvolebné heslo Smeru sa tak táto strana prepracovala k realite smerovania k "našim ľuďom". Hanákove Papierové hlavy sa vrátili.Je toto ešte stále autentická ľavica, alebo sa slovami Roberta Kaliňáka “transformovala” do sofistikovaného klientského štátu, ktorý namiesto pravidiel a výkonu odmieňa slepú stranícku lojalitu? Kam sa za tých 20 rokov posunul samotný Robert Fico a prečo namiesto moderného európskeho štátu vybudoval systém politických trafík, hľadania nepriateľov, vyvolávania konfliktov a koketovania s extremizmom?Ráno Nahlas s bývalým poslancom, europoslancom a jedným zo zakladateľov SMERu Borisom Zalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Strážca pamäti národa, zástanca informovanej spoločnosti a človek hodnôt. Pred dvadsiatimi rokmi tragicky zahynul Ján Langoš – muž, ktorého meno sa spája s disentom, slobodou a odhaľovaním pravdy o totalitných režimoch. V auguste by sa dožil osemdesiatich rokov. Bol ministrom vnútra po Novembri 1989, autorom myšlienky Ústavu pamäti národa a jedným z politikov, ktorí verili, že demokracia potrebuje pamäť.Jeho životným krédom bolo, že bez poznania pravdy o minulosti nemožno budovať slobodnú budúcnosť.Na jeho osobnosť, prácu aj odkaz sa pozrieme s jeho priateľom a politickým súputníkom Františkom Mikloškom.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„Minister Kaliňák to volá transformácia alebo transformovanie peňazí. No ja si pamätám, že svojho času sa to volalo napríklad tunelovanie“, hovorí politológ Radoslav Štefančík. „Uvažujem, či náhodou nie sme v období transformácie režimu z liberálnej demokracie na iliberálnu, respektíve defektnú demokraciu. Tá síce predpokladá voľby, ale chýba im prívlastok slobodné a férové“, dopĺňa.Perióda transformácie. Krajina sa v nej ocitla po tom, ako sa vládny Smer snaží vyviniť z kauzy štedrých odmien pre premiérovho syna z peňazí, ktoré do straníckej centrály natiekli aj zo štátnej kasy. Slovníkom ministra Kaliňáka prešli tak „transformáciou“.A ak bol doteraz pod premiérovým tlakom opozičný líder, kauzou „transformácie“ dostáva Michal Šimečka a jeho strana pod tlak premiéra a jeho ľudí. Transformoval ich tak do obrannej polohy. A na premiéra neváhal vytiahnuť ešte aj ženy jeho doterajšieho života.Krajina je tak už týždne konfrontovaná témami papalášizmu na trovy štátu, ktorými sa častujú najsilnejšie strany. Témami „premiérovho syna“ vs „grantovej aristokracie“.Medzitým sa z auly špecializovaného trestného súdu, kde zaznieva obžaloba v kauze Očistec – a teda policajnej hydry v područí oligarchu podľa vyšetrovacej verzie - ozývajú vety typu „nevinný“, či v parlamente pokusy o odvolávanie ministrov alebo parlamentných podpredsedov. A čaká sa na osud veľvyslaneckého postu na Cypre pre poslanca Radačovského.A za obzorom sú už aj jesenné komunálne a krajské voľby.Mení sa slovenská politika na permanentnú kampaň káuz?Na Slovensko týchto hodín sa pozrieme s politológom Radoslavom Štefančíkom.Pripravil Jaroslav Barborák.

Keď zomrel Jakubov otec a lekári hovorili, ako statočne „do poslednej chvíle bojoval“, Jakub mal v očiach slzy. No ako komikovi mu v tej istej sekunde v hlabou preblesla otázka: „A keby nebojoval, povedali by nám to? Ako to vlastne vedia, keď bol v bezvedomí?“Komik a moderátor relácie Ťažký týždeň to považuje za moment, ktorý presne vystihuje, ako funguje mozog človeka, ktorý sa živí humorom. Keď jeho otcovi po mozgovej príhode zlyhávali orgány a plietli sa mu rôzne jazyky, rodina okolo neho nechodila po špičkách. Humor pre nich nebol útekom pred realitou, ale barličkou, ktorá im pomáhala prejsť ňou so vztýčenou hlavou.Pre Jakuba je humor terapiou a pomáha mu nielen v osobnom živote, ale aj v celospoločenskom kontexte. Aj ako spoločnosť prežívame vlastné „ťažké časy“ – od vojny na Ukrajine, cez konsolidáciu až po spoločenské napätie či atentát na premiéra. Jakub opakovane čelil kritike za vtipy o atentáte a kúsok z jeho rozhovoru sa dostal na vládnu tlačovku, kde sa púštal ako dôkazový materiál. Prečo si za svojimi vtipmi stojí? Kedy sám čelí autocenzúre? A je stand-up v dnešnej dobe len zábavou, alebo už funguje ako kolektívna terapia pre ľudí, ktorí sú z klasických správ unavení a znechutení?O tom, prečo nemá zlé svedomie za tvrdé vtipy, ako sa robí satira na politikov, ktorí sú smiešni najmä vtedy, keď nechcú, a prečo nám smiech pomáha nestratiť zdravý rozum v súkromných aj celospoločenských krízach, sa rozprávame s komikom Jakubom Gulíkom v dnešnom Ráne Nahlas.Moderuje Monika Vatrálová.

Nad ministerským pôsobením Tomáša Tarabu sa zmráka. Hoci SNS žiada jeho odvolanie, premiér dal na obnovenie dôvery znesváreným stranám čas do konca septembra. Toto “obnovovanie dôvery” môže byť pre občanov veľmi drahé. Vytvára sa tu obrovský priestor na kšeftovanie so straníckymi trafikami v podobe štátnych podnikov a straníckych nominácii. Ten čas môže premiér využiť i na rozobratie podporovateľov šéfa SNS, hovorí bývalý štátny tajomník rezortu Michal Kiča. Tomáš Taraba ako minister životného prostredia zrejme končí. Dôvodom však nie je nič zo zoznamu jeho podivuhodných personálnych nominácií či profesionálnych pochybení, ale ide o spor so SNS – kde si jej šéf Andrej Danko i takto vynucuje svoj dlhodobo chradnúci politický vplyv.Rezort životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu pritom pripomína viac bojisko politických ambícií a podivných obchodov než inštitúciu chrániacu naše prírodné dedičstvo. Od kontroverzných personálnych čistiek, cez pochybné projekty typu prečerpávacia elektráreň Málinec, až po systémové rozoberanie Envirofondu a zonáciu Tatier idúcu viac v ústrety biznisu než bohatstvu chránenej prírody. Veľmi otázny je i vytrvalý boj s enviroodborníkmi a mimovládkami špecializujúcimi sa na ochranu prírody. Toto všetko vyvoláva viac otázok než odpovedí, kde strategické plánovanie nahradil čistý pragmatizmus moci a odbornosť je zasa nahrádzaná straníckou lojalitou.Kým minister aktuálne bojuje o svoje miesto na politickom slnku, krajinu trápi nepripravenosť na extrémne suchá a neefektívne vodozádržné opatrenia no a v štartovacom boxe na post ministra je už pripravený jeho doterajší štátny tajomník - a človek s veľmi kontroverznou povesťou, Filip Kuffa. Udrží sa Tomáš Taraba v kresle ministra a čo stratí Slovensko ak by ho vystriedal Filip Kuffa? Koho záujmy minister Taraba vlastne reprezentoval no a čo dobré po ňom v tej našej krásnej prírode vlastne ostane?Ráno Nahlas s bývalým štátnym tajomníkom rezortu životného prostredia a enviroprávnikom Michalom Kičom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Čo sa stane, keď inštitúcie poverené kontrolou moci stratia ochranu moci, ktorú kontrolujú? Stratégia je jasná: Zastrašiť, otráviť a ešte i škandalizovať či zažalovať. Cieľom je znemožnenie kontroly verejných zdrojov. Kontrolné inštitúcie štátu - NKÚ či PMÚ, varujú pre rastúcim tlakom na ich nezávislosť. Prečo vláda a jej premiér Fico teraz mlčia? A ak mlčia, kto tu teda skutočne vládne a v mene koho a čoho? Mali by dohliadať na transparentné, hospodárne ako i zákonné narábanie so spoločnými peniazmi, ako aj na férovú hospodársku súťaž, namiesto toho však čelia nevyberaným a stupňujúcim sa útokom zo strany záujmových skupín, kúpených médií či politikov ako i oligarchov v pozadí.Predsedovia NKÚ a PMÚ v spoločnom rozhovore pre Ráno Nahlas otvorene priznávajú, že vláda a ani jej premiér sa ich v boji za nezávislosť kontroly dostatočne nezastali. Podrývanie pilierov štátu však podľa nich vedie k celkovému rozkladu právneho štátu ako i demokratickej spoločnosti a tým i k strate dôvery občanov v štát a možnému nástupu vlády nekontrolovaných záujmov i moci demokraticky neriadenej oligarchie.Nezávislé kontrolné inštitúcie čelia dnes na Slovensku bezprecedentnému tlaku, ktorý ohrozuje samotné základy právneho štátu i delenia moci a jej kontroly zo strany oficiálnych štátnych inštitúcií. Kým sa vládna koalícia všemožne snaží prebrať kontrolu nad Úradom na ochranu oznamovateľov či verejnoprávnym Telerozhlasom a v kuloároch koalície zvažuje aj zásadné zmeny vo fungovaní Úradu pre verejné obstarávanie, Najvyšší kontrolný úrad a Protimonopolný úrad zostávajú - spolu s Verejným ochrancom práv či Radou pre rozpočtovú zodpovednosť, jednými z posledných bášt nezávislej kontroly.Tieto inštitúcie však namiesto rešpektu neraz čelia až agresívnej mediálnej šikane, spochybňovaniu zo strany vládnej moci ako i sofistikovanému zastrašovaniu zo strany špičkových právnych tímov najímaných kontrolovanými subjektami. Príkladom môžu byť zistenia NKÚ v oblasti zdravotníctva či rozhodnutie PMÚ o liekovom karteli s rekordnou pokutou. Prečo je nezávislosť kontrolných inštitúcií tak dôležitá pre úspech celej krajiny, kam až siaha moc a vplyv lobistov a dokážu kľúčoví strážcovia pravidiel odolať aktuálnemu až kobercovému náletu na ich nezávislosť? Ak sa vláda konečne nepostaví na stranu nezávislých kontrolných inštitúcií, ktoré majú zo zákona povinnosť dávať verejnosti odpovede na otázky či všetko, čo sa v tomto štáte deje, je v súlade zo zákonmi - ako aj s princípmi dobrého hospodára, tak tu hrozí vážna deformácia a dokonca i rozvrat demokratickej spoločnosti. Potom však ľudia prestanú dôverovať nielen týmto inštitúciám, ale aj samotnému štátu ako takému, tvrdí predseda NKÚ. Útok na nezávislé kontrolné inštitúcie je tu dnes zjavný, tvrdí Juraj Beňa. Podľa neho sú dnes na Slovensku nezávislé inštitúcie v ohrození. Našou jedinou ochranou sú občania a ich snaha nerezignovať na veci verejné. Tieto útoky zásadným spôsobom podrývajú a rozvracajú samotné piliere, na ktorých stojí naša demokratická spoločnosť, dopĺňa ho Ľubomír Andrassy.Ráno Nahlas so šéfom NKÚ Ľubomírom Andrassym a predsedom PMU Jurajom Beňom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.